NAKOĽKO JE VIERA PRENOSNÁ

            Povinnosťou kresťanského rodiča je viesť deti cestou viery. Nie je však možné ich prinútiť, aby cestou viery vo svojom živote naozaj šli. Viera je hodnotou vnútornou, hlboko intímnou, je záležitosťou trinástej komnaty ľudského srdca. Je to komnata, do ktorej vidí iba Boh. Výstižne to o viere vyjadril W. Bless: „Viera sa nedá vnucovať. Nedá sa ani ponúkať. Stretnutie človeka s Bohom nemôžme zorganizovať, môžeme iba pripraviť priestor tomuto stretnutiu, uviesť človeka do blízkosti s Bohom“.
            Je veľký rozdiel, v akej rodine sa viera dieťaťa formuje. Či jeho rodičia majú vieru statickú alebo dynamickú. Tí prví hovoria: „Bola pokrstená babička, maminka i dcéra, pokrstíme i vnučku“. Krst je pre nich rituál uspokojujúci ich svedomie - vykonali, čo sa slušilo vykonať. V takýchto prípadoch sa stáva, že dieťa, opustiac domov sa svojej tradičnej viery ľahko vzdáva. Dynamicky veriaci rodič túži svoju vieru odovzdávať svojim deťom. Tie však mnohé veci vidia okolo seba inak ako ich rodičia a aj na ceste viery ich budú zaujímať iné veci ako ich rodičov.
            Dovolím si jedno prirovnanie. Ak rodičia pôjdu so svojimi malými deťmi do prírody, budú ich viesť za ruku. Keď deti podrastú, budú postupne rodičovskú ruku odmietať a budú chcieť kráčať sami. Síce rovnakým smerom ako ich rodičia, ale už bez držania. A raz príde deň, keď deti vo svojej túžbe po poznaní okolia odbehnú mimo. Budú síce držať smer, ktorým idú rodičia, ale pôjdu si svojimi kľukatými cestami. Dokonca sa môže stať, že i na hodnú chvíľu svojim rodičom zmiznú z dohľadu.
            Podobne aj na ceste viery hľadajú deti svoj vlastný chodník. Je to ich vlastná cesta a na tej ceste treba im nechať slobodu. I s rizikom, že zablúdia, že budú trhať jablká zo zakázaných stromov. Rodičia si často myslia, že keď sa deti stratili im z obzoru, že sa stratili i Bohu, to ale nie je pravda. Boh o nich vie. My nevieme, aký má zmysel ich blúdenie v Božom pláne, nevieme, ktorá situácia ich privedie na ich životnej ceste späť k Bohu, ale už bohatších o osobnú skúsenosť s Božou láskou. To, čo sa nám javí ako blúdenie, pre nich môže byť poctivým hľadaním. Je a stále musí byť nádej, že blúdiace deti nájdu správny smer. A tou nádejou je predovšetkým Božie milosrdenstvo.

                                                 (Spracované podľa knihy Maxa Kašparů Do výšky volím pád)